Záchranca

Počiatok záchranných akcií

Aron Grünhut často služobne vo firemných záležitostiach cestoval
po Európe, kde so znepokojením sledoval radikalizáciu politických
pomerov. Na rozdiel od mnohých iných vycítil, že Hitler predstavuje
pre osud Židov veľké nebezpečenstvo, a rozhodol sa konať. V mesiacoch
po anšluse Rakúska sa podieľal na záchrane židovských utečencov
z okolia Kittsee, ktorých vysídlili do Maďarska, ale on ich dostal
na Slovensko, pretože inak by skončili v koncentračnom tábore.
V tom istom období dal vybudovať stanový tábor pre Židov, ktorých
zhromaždili pri Dunajskej Strede ako ľudí bez domovskej príslušnosti,
a zariaďoval im cestu do Palestíny. V októbri 1938 napríklad úspešne
intervenoval v prospech Judu Goldbergera, bratislavského obchodníkas
konfekciou, ktorého na príkaz Gestapa uniesli do obsadeného Rakúska.

Detský expres“ do Anglicka

V čase, keď britský diplomat Nicholas Winton začal organizovať
vlakové transporty židovských detí z Protektorátu Čechy a Morava
do Veľkej Británie, A. Grünhut nadviazal spojenie s jeho zástupcom
v Prahe. Dohodol s ním, že z Bratislavy vycestuje skupina židovských
detí, ktorá sa k pripravovanému transportu pripojí. Následne
v spolupráci s predstaviteľmi Ústrednej kancelárie autonómnych
ortodoxných židovských náboženských obcí oslovili viacerých
rabínov a po konzultácii s nimi vybrali desať chlapcov
z ortodoxných rodín. Jedným z detí bol aj jeho syn. Všetkým deťom
pomohli vybaviť potrebné doklady a postarali sa o to, aby
v stanovenom termíne prišli do Prahy, kde sa pripojili k ďalším
deťom zo spomínaného Wintonovho vlaku. Židovskí chlapci sa
dostali v júni 1939 do Londýna a vojnu prežili v Anglicku.

Ilegálny židovský lodný
transport do Palestíny

V júni 1939 začal Grünhut organizovať záchrannú akciu, ktorej
cieľom bolo prepraviť čo najväčšie množstvo ohrozených Židov
do Palestíny. Začiatkom júla 1939 prenajal dva riečne parníky
Erzsébet királyné (Kráľovná Alžbeta) a Cár Dušan, ktoré po nalodení
pasažierov vyplávali z bratislavského prístavu. Na ich palubách
cestovalo spolu 1 365 židovských utečencov nielen zo Slovenska, ale
aj z Maďarska, bývalého Rakúska a z Protektorátu Čechy a Morava.
Po Dunaji sa doplavili do bulharského mesta Ruse, odkiaľ mali
vlakom cestovať do Varny. A. Grünhut plánoval, že plavba loďou
potrvá spolu šesť dní. Bulharská pohraničná stráž však loď
s utečencami zastavila a chcela ich vrátiť naspäť. Viac ako štyri
týždne strávili utečenci na lodi v medzinárodných vodách. Grünhut
nakoniec presvedčil bulharské úrady, aby im povolili pokračovať
v plavbe. V rumunskom prístave Sulina potom utečenci prestúpili
na nákladnú loď Noemi Julia. Po 83 strastiplných dňoch sa židovskí
utečenci doplavili do Haify.

Vlak so židovskými utečencami
z Budapešti do Teheránu

Ani život v ilegalite a neustálej hrozbe odhalenia Arona Grünhuta
neodradil od ďalších odvážnych plánov na záchranu Židov,
pri ktorých mohol uplatniť svoj organizačný talent a šikovnosť.
Bol v spojení s maďarskými židovskými odbojármi, ktorým sa
podarilo zorganizovať a finančne zabezpečiť vlakový transport
so židovskými utečencami. Oficiálnym cieľom bol v tomto
prípade exotický, vzdialený Irán. Vlak so židovskými utečencami bol
vypravený z Budapešti, ale nakoniec dorazil do Damasku. Odtiaľ ho
presmerovali do skutočnej cieľovej stanice – Palestíny. Vďaka
tomuto transportu sa zachránilo ďalších viac ako tristo detí.

Úkryt na ambasáde v Budapešti

V roku 1944 žil Aron Grünhut pod falošnou identitou v Maďarsku.
Na jeseň roku 1944 ho odhalila maďarská tajná polícia a začal sa jeho
vlastný boj o život. Pomohol mu odvážny kurič Emanuel Zima. Ukryl ho
v pivnici budovy bývalej československej ambasády v Budapešti, ktorá
sa v roku 1939 po rozbití Československa dostala do rúk Nemeckej ríše.
Spolu s A. Grünhutom a jeho manželkou sa v priestoroch bývalej
ambasády skrývali aj ďalší židovskí utečenci. Všetci prežili až
do príchodu Červenej armády. A. Grünhut sa koncom 60. rokov 20.
storočia postaral o to, aby Emanuelovi Zimovi za jeho preukázané
hrdinstvo udelili najvyššie izraelské vyznamenanie. E. Zima sa však
ocenenia už nedožil a až v roku 2014 prevzal v Budapešti toto
vyznamenanie pravnuk záchrancu pán Miklós Zima, ktorého
sa podarilo vypátrať reportérovi Martinovi Mozerovi.

Život v povojnovej Bratislave

Po skončení druhej svetovej vojny sa rodina vrátila do Bratislavy.
Aron Grünhut sa opäť začal venovať zahraničnému obchodu. V tomto
období obchodoval s husacou pečeňou, ktorú vyvážal do Francúzska.
Jeho firma husaciu pečeň vykupovala od gazdov a potom ju exportovala
do Štrasburgu, centra francúzskych paštét. Po komunistickom prevrate
sa rodina vysťahovala do Izraela. Komunistický puč vo februári 1948
a následná správa o tragickej smrti ministra zahraničných vecí Jana
Masaryka primäli Arona Grünhuta a jeho rodinu k definitívnemu
odchodu z Československa. Ich nový život sa začal v Izraeli.

Emigrácia a druhý život v Izraeli,
obnovená Pressburg Ješiva
a synagóga v Jeruzaleme

Aron Grünhut ani v Izraeli neprestal so svojimi činorodými
organizačnými aktivitami. Zastával funkcie predsedu Spolku
bývalých Bratislavčanov v Izraeli, predsedu Výboru na výstavbu
synagógy a ješivy, správcu Bratislavskej synagógy v Jeruzaleme
(Hechal Pressburg). Bol aj predsedom Asociácie Chatama Sofera
v Tel Avive (Chug Chatam Sofer) a rozhodol sa aspoň symbolicky
preniesť časť židovskej Bratislavy do Jeruzalema. Spolufinancoval
projekt výstavby novej ješivy a synagógy, ktorá dostala názov
Pressburg. Nová ješiva pokračuje v tradícii najstaršej bratislavskej
židovskej školy, ktorú najviac preslávil rabín Chatam Sofer.
V synagóge dal zhotoviť kópiu svätostánku bývalej ortodoxnej
synagógy na Zámockej ulici v Bratislave. Pressburg Ješiva
a synagóga sú jediné stavby svojho druhu v Izraeli a predstavujú
unikátne dedičstvo bratislavského židovstva.

Boj o záchranu ortodoxného
židovského cintorína v Bratislave

Aron Grünhut udržiaval so židovskou komunitou v Bratislave živé
kontakty aj po svojej emigrácii do Izraela a veľmi citlivo vnímal
hrubé zásahy štátnej moci do židovskej kultúry. Snažil sa finančne
pomáhať a z Izraela organizoval zbierky na pomoc bratislavským
Židom. Komunitu podporoval aj rituálnymi predmetmi, ktoré
zasielal. V roku 1966 prišiel do Bratislavy zachraňovať ortodoxný
židovský cintorín, ktorý chcelo vtedajšie komunistické vedenie mesta
zlikvidovať a presunúť do Rače. Mesto nakoniec od svojho zámeru
ustúpilo. Zásluhu na tom mal aj Aron Grünhut, ktorý veriacich Židov
vyzval, aby finančne prispeli na záchranu cintorína. Angažoval sa tiež
za obnovu pamätníka Chatama Sofera.

Osudy synov Arona Grünhuta

Najstarší syn Arona Grünhuta Otto (nar. 1921) zahynul severne od Haify
v roku 1947. Pomáhal zakladať jednu zo židovských osád, ktorú
obklopovali arabské dediny. Býval v drevenej chatrči, ktorá v noci počas
podpaľačského útoku zhorela. Leo (nar. 1922), slúžil pod Klapálkovým
velením v zahraničnej československej jednotke. Zúčastnil sa bojov
v Líbyi vrátane slávnej bitky pri Tobruku. Neskôr sa zapojil do bojov
v Normandii, kde bol ťažko ranený. Po vojne obchodoval s diamantmi
v Londýne. V roku 1978 ho prepadli pred jeho domom, olúpili
a zavraždili. Jozef Akiva (nar. 1923), nádejný futbalista, zomrel tragicky
v roku 1934, keď mu protihráč pri hre spôsobil smrteľné zranenie.
Pochovaný je na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave.
Viliam (nar. 1931) po absolvovaní dôstojníckej školy slúžil v izraelskej
armáde na Golanských výšinách. Padol v boji, po explózii ručného
granátu. Zomrel na následky zranení v deň svojich 21. narodenín.
Benny (nar. 1928), architekt, po vysokoškolských štúdiách pôsobil
vo svojom odbore a realizoval množstvo stavebných projektov.
Ako jediný zo synov Arona Grünhuta žije dodnes. V súčasnosti
býva na Floride.